Alberto Moravia bol taliansky spisovateľ a novinár. Vlastným menom Alberto Pincherle. Meno Moravia prijal ako pseudonym, išlo o meno spojené s jeho rodinnou históriou. Život Alberta Moraviu bol zásadne ovplyvnený dvoma faktormi - zaprvé už v detskom veku ochorel tzv. ortopedickou tuberkulózou, zápalovým ochorením kostí, ktoré mu znemožnilo prežiť bežné detstvo a dostať bežné vzdelanie. Väčšinu detstva a adolescentného veku strávil Moravia v sanatóriách, kde mal súkromných učiteľov. Druhým významným vplyvom v jeho živote bol jeho židovský pôvod, kvôli ktorému bol vo fašistickom Taliansku prenasledovaný a perzekvovaný .
Aj napriek značným zdravotným problémom vydal v roku 1929 Moravia svoj prvý román Ľahostajní (Gli indifferenti). Dodnes je táto kniha považovaná za jeho najlepší román. Jedná sa o kritiku talianskej buržoáznej spoločnosti, ide o dielo so sociálnou tematikou. Zaoberá sa príbehom matky a jej detí, ktoré nie sú spokojné vo svojej rodine ani v spoločnosti a bojujú proti vnucovaným hodnotám ako vzdorom, tak onou ľahostajnosťou, ktorá dala dielu názov , nakoniec však dochádza k prijatiu konvencií, čo je z pohľadu Moraviu pesimistický koniec, lebo mladá generácia nič nezmení. Tento román vystrelil Albertu Moraviu medzi taliansku spisovateľskú špičku. Zároveň si ním však tiež urobil rad nepriateľov medzi Mussoliniho fašistami, ktorým sa pranic nepáčilo, že Moravia vo svojom románe kritizuje stredostavovskú taliansku spoločnosť, na ktorej fašistický režim stál .
Pred druhou svetovou vojnou Moraviova kariéra úspešne pokračovala. Okrem vlastnej literárnej tvorby prispieval tiež do novín a sám niekoľko časopisov viedol. Vydával tiež cestopisy zo svojich ciest po Európe i po svete. V roku 1935 vydal román Márne ctižiadosti (Le ambizioni sbagliate), ktorý mal nadväzovať na úspešné Ľahostajní, no román nedosahoval kvality Moraviovho debutu. Okrem toho vydával v tomto období aj poviedkové zbierky - napríklad Krásny život (La bella vita, 1935) .
Moraviovu tvorbu radíme medzi tzv. neorealizmus - literárny smer, ktorý sa zaoberá aktuálnymi problémami spoločnosti, obvykle kritizuje jej nastavenie a sústreďuje sa na (mnohokrát narušené) vzťahy medzi postavami a na podrobnú a hlbokú psychologickú kresbu charakterov. Zároveň však môže ísť o príklon k vidieckej literatúre a príbehom zo života strednej triedy i chudoby. Pre autorov tohto smeru je typický antifašizmus, niekedy až do tej miery, že je antifašizmus považovaný za hlavný rys neorealizmu. Dnes Moraviu považujeme za jedného z hlavných predstaviteľov neorealizmu, niektoré jeho texty však majú aj prvky surrealizmu alebo ďalších smerov z medzivojnovej moderny .
Ako však tridsiate roky postupovali, bola pôda v Taliansku pre Moraviu čoraz horúcejšia. Kvôli svojmu židovskému pôvodu a antifašistickým postojom mu bolo znemožňované vydávať, prípadne pracovať pre noviny či pri filme. Situácia sa ešte zhoršila po vydaní jeho Maškarády (La mascherata, 1941), ktorá priamo kritizovala Mussoliniho režim a fašizmus. V roku 1937 boli tiež zavraždení bratranci Albertovho otca, ktorí založili antifašistickú odbojovú skupinu. Najväčšie riziko však Moraviovi hrozilo v roku 1943, kedy mal byť zatknutý. Našťastie bol varovaný a pokúsil sa utiecť. Útek na územie ovládané spojeneckými silami sa mu síce nepodaril, ale zatknutiu sa vyhol a ďalšie mesiace sa skrýval .
Vojnu Alberto Moravia zdarne prežil a po jej konci sa vrátil k písaniu. Z tohto obdobia je zaujímavý román Agostino (1944), ktorý rozpráva príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý počas pobytu pri mori odhalí milostný román svojej matky, čo ho vedie (spolu so zážitkami prežitými v miestnej chlapčenskej bande) k predčasnému poznávaniu sexuality a vzťahov medzi ženským a mužským svetom. Pokračujme Neposlušnosťou (La disubbidienza, 1948), ktorá podobne ako ďalšie Moraviho romány predstavuje mladého hrdinu, ktorý je znechutený svojou rodinou, životom a celkovo svetom okolo seba , rovnako ako v predchádzajúcom spomínanom románe sú tu reflektované aj prvé sexuálne skúsenosti, ktoré však mladíkovi neprinášajú uspokojenie, ale len ďalšie odcudzenie .
Ako postupovali 40. roky Moravia sa začal odkláňať od svojich pôvodných naratívov - ľahostajnosť a odpor k spoločnosti, pocity odcudzenia, raná sexualita a pod. a začal sa prikláňať k motívom z vidieckeho života a života chudoby. Veľkým románom tohto obdobia je Rimanka (La romana, 1947), príbeh o dievčati, ktoré sa stalo prostitútkou. Moravia tu mladú ženu líči ako kladnú hrdinku, ktorá si aj napriek svojmu osudu zachováva vlastnú hrdosť a sebaistú povahu .
Najvýznamnejším románom povojnového obdobia je potom Horalka (La ciociara, 1957), ktorá sa sústredí na osud ženy, ktorá prežíva vojnu a nemeckú okupáciu v talianskych horách. Tu Moravia zúročil svoje vlastné životné skúsenosti z vojnového obdobia .
Z jeho povojnovej tvorby spomeňme ešte Rímske poviedky (Racconti romani, 1954) a Nové rímske poviedky (Nuovi racconti romani, 1959) .
Jeho posledným významným románom je Nahá (La noia) z roku 1960, ktorá tematizuje ďalší Moraviov významný motív, ktorý sa prepletá celou jeho tvorbou .
V neskoršom období svojho života sa Moravia takmer prestal venovať próze a výrazne viac písal drámy a hlavne pracoval na svojich cestopisoch a publicistických prácach. Bol výraznou osobnosťou talianskeho politického života, v roku 1984 bol dokonca zvolený do Európskeho parlamentu. Literatúre sa Moravia venoval aj v neskorších rokoch, no jeho tvorba už zďaleka nedosahovala kvality románov a poviedok z prvej polovice života .
Jeho manželkou bola Elsa Morante, významná talianska spisovateľka. Neskôr partnerkou ďalšia spisovateľka Dacia Maraini.