Václav Havel bol dramatik, disident a prvý porevolučný prezident Československa. Detstvo strávil v Prahe, ale základnú školu študoval v neďalekých Poděbradoch na prestížnej Koleji Jiřího z Poděbrad. Následne mal problémy kvôli pôvodu z bohatej meštianskej rodiny a vyučil sa preto laboratórnym chemikom, hoci k odboru nemal vzťah. Vybrať si nemohol ani univerzitu a bol mu zakázaný humanitný odbor, takže vyštudoval ekonomickú fakultu ČVUT. Literárne a humanitné nadanie sa u Havla prejavovalo napriek študijným zákazom a čoskoro začal prispievať do časopisov a písať prvé divadelné hry. Ku komunistickému režimu bol kritický, čo vyvrcholilo roku 1968 v priebehu pražskej jari. Havel sa postavil na stranu ľudí, ktorí požadovali reformy a liberalizáciu režimu. Bol zvolený do čela demokratickej organizácie Kruh nezávislých spisovateľov a rozvíjal politické požiadavky, napríklad zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany a povolenie ďalších strán. Po invázii ruských vojsk pokračoval v kritike, ale komunistický režim obnovil kontrolu nad spoločnosťou a dokázal Havla vytláčať z verejného priestoru. Boli mu zakázané nielen kritické texty, ale aj divadelné hry. V tejto dobe už bol známym autorom aj za hranicami, takže nemal tak veľké finančné ťažkosti ako iní disidenti a mal podporu európskej verejnosti, keď bol režimom väznený. Počas normalizácie v 70. rokoch sa stal jedným z prvých hovorcov Charty 77 a dostal sa kvôli tomu na niekoľko mesiacov do väzenia. Po prepustení pokračoval v disidentskej činnosti a stal sa hovorcom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných, ktorý monitoroval prípady politických väzňov. V tomto období napísal rovnako slávnu esej Moc bezmocných, v ktorej popísal fungovanie komunistického režimu a demaskoval jeho stratégie. Represie postupne silneli a v roku 1979 bol Havel odsúdený na štyri a pol roka. Vo väznici sa jeho zdravie výrazne zhoršilo a záver trestu mohol stráviť v domácom väzení, napriek tomu mal pobyt vo väzení trvalé následky. Pokus o Havlovo umlčanie sa však nepodaril a jeho pozícia v zahraničí sa väznením naopak upevnila. Roku 1988 začal pôsobiť v neziskovej organizácii Český helsinský výbor, ktorý dohliadal na dodržiavanie ľudských práv. V revolučnom roku 1989 bol opäť veľmi aktívny a okrem iného inicioval petíciu Niekoľko viet, ktorá požadovala prepustenie politických väzňov alebo povolenie demonštrácií a pod ktorú sa podpísalo niekoľko tisíc ľudí vrátane známych osobností. Počas zamatovej revolúcie na konci roku 1989 sa podieľal na založení Občianskeho fóra a stal sa jednou z hlavných tvárí protestov. Po abdikácii Gustáva Husáka panovala v demokratickom tábore zhoda, že by sa novým prezidentom mal stať Havel. Vďaka revolučnému nadšeniu a veľkému tlaku sa pre Havlovu voľbu podarilo presvedčiť dokonca aj komunistických poslancov a 29. decembra 1989 bol Havel zvolený prezidentom Československej socialistickej republiky. Toto prvé obdobie trvalo pol roka a jeho hlavnou náplňou bola príprava prvých slobodných volieb od komunistického prevratu v roku 1948. V tejto dobe nemal Havel prakticky žiadnu opozíciu, pretože komunisti strácali moc a demokratické sily sa ešte len organizovali. Vďaka tomu mal veľké právomoci, ale aj niekoľko kontroverzných rozhodnutí, najmä hromadnú amnestiu, ktorá sa týkala nielen politických väzňov, ale aj zločincov. Dňa 5. júla 1990 bol Havel zvolený aj v slobodných voľbách. Vďaka dlhodobej popularite v zahraničí sa mu podarilo začleniť Československo do svetovej politiky a presadiť orientáciu na Západ. V tomto období sa odohralo jeho slávne vystúpenie v americkom Kongrese. Bol veľkým odporcom rozdelenia Československa a keď sa rozdeleniu nepodarilo zabrániť, odstúpil z úradu a stiahol sa do súkromia. Po rozpade Československa sa Havel vrátil do politiky a dňa 26. januára 1993 bol zvolený prvým prezidentom Českej republiky. Dňa 20. januára 1998 bol potom zvolený aj druhýkrát, teda naposledy. Počas týchto prezidentských období sa podarilo prijatie Českej republiky do NATO a rozbehol sa proces prijatia do EÚ. Po opustení prezidentského úradu naďalej písal texty, vyjadroval sa k politike a udržiaval kontakty s disidentmi po celom svete. Hoci sa Havlove divadelné hry za komunizmu nemohli hrať, vo svete sa vydávali a mali silný ohlas. Medzi najznámejšie hry patria Záhradná slávnosť, Vyrozumenie, Audiencia a Odchádzanie. Poslednú spomenutú hru napísal až v čase, keď mu vypršalo druhé prezidentské obdobie. Celý život písal rovnako drobné texty a eseje, najznámejšia je esej Moc bezmocných. Dnes je po Havlovi pomenovaných mnoho budov, najmä letisko Václava Havla v Prahe.