Erwin Rommel bol nemecký poľný maršal a je považovaný za jedného z najlepších stratégov druhej svetovej vojny. Narodil sa 15. novembra 1891 v Heidenheime an der Brenz riaditeľovi gymnázia Erwinovi Rommelovi a jeho žene Helene. Na naliehanie otca nastúpil po gymnáziu ako kadet k pešiemu pluku vo Weingartene. Počas niekoľkých mesiacov získal hodnosť čatára a bol odoslaný na dôstojnícku školu v Gdansku. Tu sa tiež stretol s Luciou Mariou Mollin, ktorú v roku 1916 pojal za svoju ženu.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa v auguste 1914 presunul na front. Už v počiatočnej fáze svojej armádnej kariéry preukazoval Rommel vďaka svojej odvahe a intuícii skvelé veliteľské schopnosti, za čo bol tiež následne vyznamenaný železným krížom II. triedy. Počas prvej svetovej vojny bojoval na západnom fronte, neskôr bol prevelený do Sedmohradska, kde bojoval proti Rumunom. Nakoniec slúžil na talianskom fronte. Z týchto bojov si odniesol tiež niekoľko zranení. Ku koncu vojny sa dočkal v tej dobe najvyššieho vyznamenania Pour le Mérite a zároveň bol povýšený do hodnosti kapitána.
V medzivojnovom období zostal pri armáde. Svoje skúsenosti odovzdával mladým kadetom na vojenských akadémiách. Je tiež autorom knihy Infanterie greift an (Pechota útočí), ktorá si vyslúžila veľký ohlas a stala sa súčasťou výučby. Neušla pozornosti ani samotného Adolfa Hitlera. Hoci Rommel nikdy nevstúpil do nacistickej strany NSDAP, spočiatku so sympatiami k Adolfovi Hitlerovi netajil. Bol tiež jedným z tých vyvolených, ktorým Hitler venoval svoju vlastnoručne podpísanú knihu Mein Kampf. To všetko nakoniec vyústilo v to, že ho Hitler poveroval velením sprievodných práporov pri svojich cestách, či už po Nemecku, alebo po okupovaných územiach. Aj v tomto medzivojnovom období jeho hodnosť stúpala a v roku 1939 bol povýšený na generálmajora.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol veliteľom vodcovho hlavného stanu. Rommel sa však túžil zúčastniť aktívnych bojov. Hoci nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti s velením tankovej divízie, podarilo sa mu Hitlera presvedčiť. Vo februári 1940 stál na čele 7. obrnenej divízie a zúčastnil sa bojov vo Francúzsku. Často ignoroval príkazy nadriadených a ocital sa hlboko v tyle nepriateľa. Za statočnosť v boji mu bolo udelené vyznamenanie rytierskeho kríža. Po obsadení Francúzska bol povýšený na generálporučíka a odvelený do Afriky. Pre svoj spôsob boja si čoskoro vyslúžil rešpekt nielen vo svojich vlastných radoch, ale aj u protivníka. Záhy získal prezývku Púštna líška. Jeho postup sa však začalo brzdiť nedostatočným zásobovaním a Briti začali mať opäť prevahu. Rommelovi nezostávalo nič iné, ako sa stiahnuť a vyčkať. Potom, čo obdržal posily, zásoby a nové tanky, zavelil k protiofenzíve. Dobil späť Tobruk a prerazil až k El Alameinu. To bol najzazší bod, ktorého so svojou armádou v Afrike dosiahol. Za to bol povýšený do hodnosti poľného maršala. Pre zlé zásobovanie sa však musel so svojou armádou stiahnuť. Z Tuniska potom žiadal Hitlera o evakuáciu svojich mužov z Afriky, ten to jednoznačne odmietol. Potom odišiel späť do Nemecka, aby Hitlera presvedčil osobne, avšak návrat späť do Afriky mu bol už znemožnený.
Po krátkej rekonvalescencii bol prevelený v roku 1943 do Talianska, kde bol zvrhnutý Mussolini. Po jeho opätovnom oslobodení bol prevelený do Francúzska. Tam sa mal podieľať na príprave obranného valu pred očakávaným vylodením Spojencov. V januári 1944 bol menovaný veliteľom skupiny armád B. Krátko po vylodení Spojencov bol Rommel ťažko zranený, keď bol jeho automobil napadnutý stíhačkou. V dobe jeho rekonvalescencie bol na Adolfa Hitlera spáchaný atentát a Rommel bol obvinený, že o tomto pripravovanom sprisahaní vedel a bol jeho súčasťou. V posledných hodinách svojho života tak musel voliť medzi súdom pre vlastizradu a kapsulou kyanidu. Zomrel 14. októbra 1944.